Hnus

Sartrov román Hnus predstavuje prvý priemet nového filozofického prúdu – ateistického existencionalizmu – do francúzskej umeleckej literatúry. Vznikol v medzivojnovom období, kedy človek zbavený tradičného hodnotového zázemia a poznania stráca nielen existenčnú istotu, ale odmieta i klasické historické vnímanie bytia a skĺzava do subjektivizujúcej roviny, v ktorej nanovo pátra po zmysle života. Jeho hlavný hrdina je intelektuál utápajúci sa v rozporoch, neschopný nájsť zmysel svojho jestvovania, ani sám pre seba ani v partnerskom vzťahu. V diele autor vychádza zo subjektívnej skúsenosti a s básnickou silou sa uchopuje témy hnusu, „chuligánsky“ prevracajúc krásnu literatúru naruby, modelujúc hnus do podoby imaginárneho hlavného hrdinu diela. Dielo možno považovať za provokáciu, za osobnú dobovú výpoveď autora, za hlbinné psychologické pátranie v útrobách duše žitím zhnuseného človeka, za filozofickú stopou v beletrii – v každom prípade však patrí medzi klasické diela svetovej literatúry.